Bratislavské Vianoce môjho detstva

Mojim rodiskom bola povojnová Bratislava v roku 1945. Vyrastala som s dvomi mladšími súrodencami - dvojičkami na bývalej Malinovského, dnes Šancovej ulici oproti Unitasu a neskôr pod stanicou v novej železničiarskej bytovke na Murgašovej. Otec pracoval vtedy na železničnom riaditeľstve a mamička bola s nami deťmi doma, až kým sme postupne nezačali chodiť do škôlky. Pamätám sa na skromné pomery v r.1947 a po ňom, keď sa potraviny i rôzny iný tovar kupovali na lístky- body, ktoré bolo treba veľmi starostlivo opatrovať. Preto naši rodičia museli aj na vianočné prípravy a nákupy pár z nich ušetriť, aby Vianoce mohli byť o niečo bohatšie ako všedné týždne a my deti sme to považovali za samozrejmosť.


Prvým neklamným dôkazom, že Vianoce sú predo dvermi bol zamknutý balkón. Až oveľa neskôr sme zistili, že tam bol ukrytý vianočný stromček, darčeky, aj niektoré dobroty, ktoré bolo treba chrániť pred teplom – chladničku sme vtedy ešte nemali – a aj pred nami deťmi, ktorým bola každá mimoriadna sladkosť vzácna. Epicentrom všetkých príprav bola kuchyňa, z ktorej šli príjemné vône. Najradšej sa mala tú, ktorú milujem dodnes – čokoládovú. Samozrejme, že súčasťou príprav bolo veľké upratovanie, vyčistenie všetkých zásuviek, každého kútika, vyleštenie nielen nábytku, ale aj podláh. Pribúdajúcim vekom sme sa na ňom zúčastňovali aj my , deti. Dodnes obdivujem moju mamu, ako to všetko stíhala, keď nás mala s otcom štyroch, chodila do zamestnania a aj tak bolo všetko vo vzornom poriadku, a to spočiatku nemala ani práčku , ani žmýkačku, ba ani nás do roku 1950 nehriali radiátory, ba ani nám z kohútika netiekla teplá voda .

Keď otec v sieťovke priniesol živého kapra zabaleného v novinách a pustil ho plávať do vane, vedeli sme, že Vianoce sú už na dosah. Veď už aj orechové a makové koláče rozvoniavali v špajzi. Keď sme trošku podrástli, tak nás rodičia postupne začali zapájať do príprav: najprv čistením nalúpaných orechov, pri ktorom sme museli pískať, aby sme ich nepojedli, potom sme sidolom čistili alpakové misy na ovocie a na koláče, pomáhali sme zarábať cesto na vianočku a nepečené drobné sladkosti. Pamätám sa, že keď som bola celkom malá, mávali sme na stromčeku ako ozdoby zavesené aj malé vyleštené červené jabĺčka a na zlato zafarbené orechy, ktoré mali v strede zapichnuté špáradlo, za ktoré sa orech vešal na vetvičku. A salónky sa kupovali v krabici ako dnes kockový cukor a potom sme ich doma balili do staniolu s rozstrapkaným papierikom .

Stromček, ktorý vždy otec osadil do stojana s vodou, sme neskôr ozdobovali my deti. Dodnes si pamätám mnohé z ozdôb, najmä zvonček, ktorým nás pozývali k darčekom, uloženým pod stromčekom. Aj špic navrchu stromčeka si so súrodencami pripomíname, pretože bol najviac opatrovaný a pod ním visel najväčší kúsok z vianočnej kolekcie. Figúrky z nej sa nesmeli mlsať zo stromčeka až pokým sa po Troch kráľoch „neoberal“. Po celé sviatky na ňom mamička zapaľovala voskové sviečočky v plechových úchytkách a doteraz vôňa zahasenej sviece evokuje vo mne vtedajšie Vianoce.

Mamička prestierala vianočný stôl krásnym bielučkým vyšívaným obrusom, sviatočnými taniermi, pred ktorými mal každý položenú halúzku zeleného ihličia a pod tanierom šupinu z kapra pre šťastie. Na osobitný tanierik položila oblátky, k nim misku s medom a orechami – tými sme začínali večeru tesne pred kapustnicou, po ktorej nasledoval vysmážaný kapor so zemiakovým šalátom, vlastne so zemiakmi s cibuľou, zaliatymi nálevom. O majonéze sme my deti ešte dlho netušili. Veď aj mnohé druhy ovocia , napr. ananás sme vtedy nepoznali, ale až keď sme boli väčší.

Krátko pred večerou nás deti nechali v detskej izbe a nastalo tajomné pobehovanie. Neskôr sme prišli na to, že práve sa otvárali skrýše s darčekmi, ktoré sa presúvali pod stromček. Časom sme pochopili, že to robia rodičia a skrýše sme skúmali už pár dní pred Vianocami. Až ako dospelí sme si uvedomili, že sme sa sami pripravovali o čaro prekvapenia, ktoré tieto sviatky tradične sprevádza.

Keďže sme ako neveriaci nedostali náboženskú výchovu, tak sme sa pre večerou nemodlili, ale sme si všetci spolu zaspievali Tichú noc ako vianočnú pieseň . Po večeri každé z nás detí niečo zaspievalo alebo zarecitovalo ako „preddavok na darčeky“, ktoré potom rozdával niektorý z rodičov. Nebývalo ich toľko ako dnes a boli to zväčša veci na oblečenie, ktoré sme už aj tak potrebovali. K nim nejaká hračka a kniha, ale pre nás vítané dary, pretože mimo narodenín a menín sme inak ako na Vianoce darčeky nedostávali. A tak sa občas stalo, že niektorý z nás bol darčekom sklamaný, pretože túžil po niečom inom, možno menej praktickom. Pamätám sa, že brat túžil po hnedých „keckách“ a dostal diaprojektor s kreslenými filmami. Ten totiž bol zároveň a darčekom pre nás dve so sestrou.

V spomienkach mám Vianoce biele, so snehom za oknami. Po Štedrom dni nastali dni sladkého ničnerobenia, ráno sa dojedal studený vysmažený kapor alebo údené s chlebíkom a chrenom, poobede sme chodievali na Kamzík sánkovať, neskôr lyžovať. Mamička nosievala v ruksaku červenú termosku s teplým čajom a hliníkovú krabicu s vianočnými koláčikmi. Čo by som len dnes dala za zopakovanie aspoň jedných z tých skromných Vianoc...

 JUDr.Marcela Morsztýnová