Určite som našla miesto, kde chcem cvičiť, vzdelávať sa a učiť rôzne zručnosti

Zistenie, že som onkologicky chorá, prišlo nečakane, tak, ako asi u každého. Nie som žiadna výnimka. Iba správa o mojej diagnóze prišla krátko po ockovej smrti a táto skutočnosť bola v konečnom dôsledku pre mňa napodiv akousi „posilou“. Nie preto, že by som sa chcela vzdať, ale preto, že som videla u nášho ocka, že s odchodom na druhú stranu sa dá zmieriť. Treba to prijať s pokorou a s dôverou, že to tak má byť. Bol mi veľkým príkladom. Nie, nevzdávala som sa, ale zmierila som sa. Verila som lekárom, že oni vedia, čo majú robiť a svoju úlohu som vnímala tak, že ja im budem pomáhať, keď budem dôsledne rešpektovať všetky ich pokyny. Prišla operácia, chemoterapie aj rádioterapie. Deti sú už dospelé, majú svoj život. Maminku, ktorá so mnou žije, si na tento čas zobrala k sebe najmladšia sestra. Zostávala som vo svojom byte sama, ale nebola som osamelá.

Vždy, keď som išla na chemoterapiu, prišla ku mne najstaršia sestra a zostala pri mne niekoľko dní. My sme totiž štyri sestry a máme sa navzájom veľmi rady. Cítila som nával energie a sily z celého svojho okolia. Rodina, priatelia, susedia, spolupracovníci a niekedy aj úplne cudzí ľudia. Vďaka Bohu za to! Myslím, že bez takejto podpory by to bolo omnoho ťažšie. Ja som síce zvyknutá riešiť veci samostatne, lebo od svojich 33 rokov som vychovávala deti sama, a to už mám dnes 56 rokov. Predsa len toto bola úplne nová situácia a podvedome som cítila, že potrebujem okrem iného zistiť, kde som robila chyby a čo mám vlastne robiť, aby som už chorobe nedala druhú šancu.

Brala som si v nemocnici rôzne letáčiky, ktoré vydala Liga proti rakovine. Zaujal ma hlavne ten, ktorý hovoril o správnom stravovaní. Postupne sa teda učím o potravinách a záleží mi na tom, aby som vedela, čo konzumujem. Potom mi vravela spolupacientka, a dnes už dobrá kamarátka, že sa zaregistrovala do Ligy proti rakovine ako riadny člen a že sa tam stretla s veľmi zaujímavými možnosťami. Neváhala som a hneď som sa pozrela na internet. Nie som síce veľký priaznivec internetu, nerada čítam z počítača, ale v každom prípade som našla, kde Liga proti rakovine sídli a rozhodla som sa tam ísť osobne. Mala som trému. Prišlo mi to zvláštne, že by mi niekto vedel alebo mohol pomôcť. Hneď na recepcii ma privítala mladá žena. Po chvíli som sa s ňou už rozprávala o rôznych aktivitách a podujatiach, rôznych špecialistoch a hneď som sa aj objednala na rehabilitácie a na rozhovor s psychologičkou. Ale čo ma naozaj veľmi prekvapilo, sú možnosti učiť sa po anglicky, rôzne zručnosti a cvičenia. Chcem z toho vyskúšať takmer všetko.

Dokonca som sa prihlásila na týždňový pobyt pod záštitou Ligy proti rakovine, a ak sa tam dostanem, budem naozaj šťastná. Počas celého roka, keď som dostávala iba nemocenské dávky, bolo dosť ťažké, zvládnuť všetky výdavky a na nejaký výlet som ani nepomyslela.

Určite som našla miesto, kde chcem cvičiť, vzdelávať sa a učiť rôzne zručnosti. Najviac sa však teším z toho, že mám nádej, aby som rozpoznala, kde som vo svojom životnom štýle robila chyby a som presvedčená, že mi v tom pomôžu ľudia práve z Ligy proti rakovine. Patrí im moja veľká vďaka.

Edita, 56 rokov